Židovskí obyvatelia sa začali v obci objavovať v priebehu 18. storočia, podobne ako v iných kysuckých obciach. Aj tu mali spočiatku povolené usadzovať sa iba mimo hlavného osídlenia. Doposiaľ známe informácie nám zatiaľ nedovoľujú určiť lokalitu ich prvotného sídla, poukazujú však na jednu možnú verziu. V obecnej kronike z roku 1938 sa spomína malá, dnes už neznáma osada s názvom Heinoch, čo bolo typické židovské meno. V starých jozefínskych, ani neskorších mapách sa takáto osada nenachádza, iba v mape z roku 1882 je vyznačený hostinec Heinoch, ktorý stál pod osadou - kopcom Zlámaná smerom do Horného Kelčova. Zo spomienok pamätníkov na Nižnom Kelčove pod horou Hájnica stáli drevené baraky, v ktorých vraj kedysi bývali Židia, po nich sa tam uchyľovali potulní Cigáni a neskoršie ich obec využívala ako chudobinec, na ubytovanie chudobných rodín. Na základe uvedených skutočností, spolu s faktom, že Nižný Kelčov tvoril aj neskoršie centrum židovského osídlenia, môžeme počiatky lokalizovať práve do týchto miest.
Židovská kapela u Vysokej - monografia Vysoká, zdroj Kužma
V súpise židovského obyvateľstva podľa jednotlivých obcí Bytčianskeho panstva, vykonanom v roku 1767, vo Vysokej býval mäsiar Markus Löve z rodiny Löveovcov.1 Podľa súpisu, ktorý sa vyhotovoval o viac ako dvadsať rokov neskoršie, rodina s týmto priezviskom už v obci nejestvovala. V súpise z roku 1788 bolo evidovaných deväť rodín, ktorých predstaviteľmi - “hlavami” boli: Lobisch Schimek, Juda Hochfelder, Herrman Neuberger, Emanuel Hochfelder, Samuel Spitz, Wolf Hochfelder, Jozef Hochfelder Schubik, Wolf Hochfelder Schubik a Feisch Hochfelder Schubik.2 Z uvedeného je zrejmé, že tu žili hlavne Hochfelderovci a ako ukáže budúcnosť, priezvisko Hochfelder bude prevažovať vo vysockej židovskej komunite počas celého obdobia jej jestvovania. V tom čase panovník Jozef II. právnymi úpravami, ktoré upravovali postavenie Židov v monarchii, nariadil aj povinné používanie rodových mien. Mali to byť nemecké, alebo nemecky znejúce priezviská. Priezvisko Hochfelder vzniklo zrejme odvodením od názvu obce (v nemčine hoch = vysoký, das Feld = pole, roľa). Pre porovnanie - na podobný pôvod poukazuje aj priezvisko Langfelder v Dlhom Poli (lang = dlhý).3 Vzhľadom na rovnaké priezviská používali v rodinách rozličné krstné mená a to aj pri potomkoch. V doposiaľ známych dokumentoch vo Vysokej sme našli iba jeden prípad rovnakého mena – Jozef Hochfelder starší a mladší. V bežnom susedskom styku sa Hochfelderovci zvykli rozlišovať podľa krstných mien: Lepold – Leopold Hochfelder, Juliuska – manželka Júliusa Hochfeldera, spomínaný hostinec Heinoch, či dodnes jestvujúci hostinec U Arnolda a podobne.
Počet členov židovskej komunity sa často menil. Na prelome 18. a 19. storočia žilo v obci 14 Židov 4, čo mohlo predstavovať 3-4 rodiny. Do roku 1839 sa ich počet zvýšil na 6 rodín a 35 osôb. V tom čase takmer všetky židovské rodiny žili na Kelčove, “in valle Keltcsov”. Súpis z uvedeného roku, zachovaný na fare vo Vysokej nad Kysucou, je podrobný, vymenúva aj členov jednotlivých rodín a ich vek:
Leibl Schimek, 50 r., manželka Eva, 42r.
Samuel Hochfelder, (36), manželka Anna (20)
Markus Hochfelder (36), manželka Terézia (28), deti Jankes (8), Juditha (4), Gabriel (2)
Jakub Hochfelder (50), manželka Zuzana (48), deti Jozef (23), Zeilik (18), slúžka Katarína (20)
Marcus Hochfelder (45), manželka Veronika (50), deti Levko (19), Ignác (14), Joachim (10), Izrael (9), Katarína (8)
Abrahám Hochfelder (42), manželka Terézia (40), deti Jozef (19), Eva (16), Salamon (15), adoptovaný Henoch Hochfelder (10).
Okrem toho súpis uvádza ešte židovskú rodinu Samuela Spitza (46) so ženou Rozáliou (42) a deťmi Evou (15), Jakubom (13), Máriou (10), Zuzanou (8), Leopoldom (4) a slúžkou Lisou (17). Táto rodina žila v Lieskovej na Rovnianskych vrchoch a zrejme do Rovného aj pôvodne patrila.5 V roku 1848 boli v obci evidované znova iba tri židovské rodiny – rodina Izraela Hochfeldera, Markusa Hochfeldera a Lobla Hochfeldera.6
Od druhej polovice 19. storočia sa komunita opäť zväčšovala - podľa sčítania ľudu v roku 1900 vykazovala 69 osôb7 a naplno sa začala prejavovať ekonomická sila a podnikateľské schopnosti časti jej príslušníkov. Spomedzi Židov pochádzali najbohatší obyvatelia obce. Svedčia o tom dokumenty z volieb obecného zastupiteľstva, ako sa realizovali po roku 1871 v zmysle zákona o obecnom zriadení. V tej dobe volená bola iba polovica členov zastupiteľstva, druhú polovicu tvorili tzv. virilisti – najbohatší, resp. najviac daní platiaci obyvatelia obce. V roku 1874 z dvadsiatich virilistov boli ôsmi Židia.8 Zoznam virilistov sa vyhotovoval v poradí od “najväčšieho” daňovníka. Hneď na druhom mieste bol uvedený Jozef Hochfelder, krčmár v panskej krčme na Nižnom Konci.9 Medzi virilistov sa ešte dostali Móric Hoffman, Heinrich Hochfelder, Izrael Hochfelder, Felix Hochfelder, David Hochfelder, Armin Neuberger a na 16. mieste Karol Hochfelder. Okrem nich sa ešte medzi náhradníkov dostal Jozef Hochfelder. Na okraj tu možno podotknúť, že toho posledne menovaného zo zoznamu riadnych členov “vytlačil” panský zamestnanec Václav Pálfy, s daňou síce menšou, ale ktorému sa podľa zákona zarátavala dvojmo. Vo voľbách v nasledujúcom roku sa k spomenutým virilistom zaradili ďalší dvaja Židia – Ferdinand Hochfelder a Felix Hochfelder, čo predstavovalo až polovicu virilistov a teda štvrtinu celého obecného zastupiteľstva. Minimálne polovičné a často i väčšinové zastúpenie v skupine virilistov si Židia udržiavali i v ďalších rokoch a v prípade zníženia počtu členov obecného zastupiteľstva bola ich prevaha ešte výraznejšia. Napríklad v roku 1879 z celkového počtu 32 členov zo 16 virilistov bolo 8 a o rok neskoršie 10 Židov. V 24-člennom zastupiteľskom zbore v rokoch 1897 a 1898 bolo z dvanástich virilistov deväť osôb patriacich k židovskej komunite. Zvyšní traja boli krčmár František Polanský a ďalej notár a farár, opäť iba vďaka započítaniu dvojnásobku reálnej dane.10 Na rozdiel od virilistov nenachádzame Židov medzi volenými zástupcami obce, iba veľmi ojedinele sa objavovali medzi náhradníkmi. Nevedno, či túto situáciu spôsoboval nezáujem o kandidatúru, alebo takýmto spôsobom katolícka väčšina voličov prejavovala nevôľu a nedôveru kvôli ich rastúcemu vplyvu.
Hochfelder, fotka z YAD VASHEM
Najbohatší Židia podnikali ako krčmári a obchodníci, pričom krčmári v ziskoch a teda aj v daniach viedli. Traja z nich – Henrik Hochfelder, Dávid Hochfelder a Jozef Hochfelder sa striedali na prvých troch miestach. Dobre sa darilo aj krčmárovi Moricovi Schustekovi. V roku 1880 sa dostal do zoznamu virilistov ako pätnásty v poradí, v roku 1896 už bol uvedený ako piaty najbohatší Vysočan. Okrem prác spojených s prevádzkou krčmy a účasti na zasadnutiach obecného zastupiteľstva vykonával aj funkciu obecného pokladníka - kassiera.11 Niektorí židovskí zastupitelia zastávali funkcie prísažných, či už volených alebo tzv. titulárnych, teda menovaných.12 Obchodníci sa zameriavali na obchod s drevom, dobytkom, alebo viedli obchody s miešaným tovarom. Počas prvej svetovej vojny, konkrétne v rokoch 1916 - 1918 sa rozšírila aj medzi židovskou časťou obyvateľstva obchodná činnosť s hubami, prípadne aj s rascou - kmínom. Túto sezónnu živnosť vykonávali nielen tí chudobnejší, ale aj krčmári a bohatší obchodníci ako vedľajšiu činnosť.13
K chudobnejšej vrstve židovskej komunity patrili zväčša remeselníci – krajčíri, obuvníci, mäsiari14 a tiež vysockí židovskí muzikanti - zaujímavý a v židovských komunitách nie celkom bežný fenomén. Na prelome 19. a 20. storočia k nim patrili Izrael Hochfelder, Julius Hochfelder, Armin Hochfelder a Mozes Hochfelder. S cimbalovou muzikou si zarábali na živobytie hraním na svadbách a iných akciách. V prípade potreby a záujmu nemali problém zobrať medzi seba aj kresťanských muzikantov. Všetci bývali v časti Nižný Kelčov. Napriek všeobecnému trendu židovských obyvateľov sťahovať sa postupne do centra obcí či miest, vo Vysokej po celý čas jej existencie väčšina komunity bývala v tejto lokalite. Podľa spomienok pamätníkov sa dokonca, pri snahe vyjadriť veľký počet osôb, používalo prirovnanie, podľa ktorého ich bolo “ako Židov na Kelčove”. O ich početnosti v tejto lokalite svedčí aj žiadosť obyvateľov Nižného Kelčova o stavbu pevného mosta cez Kysucu v lokalite U Sojkov, smerom do Škradného z roku 1863, ktorú podpísalo 36 obyvateľov z dotknutého územia a jedenásti z nich boli Židia.15 Na Nižnom Kelčove si postavili modlitebňu, založili židovskú školu a na vŕšku Budatín aj cintorín.
Podľa obecnej kroniky existovala škola asi od roku 1880.16 Záznamy v obecných zápisniciach však posúvajú počiatky jej existencie minimálne o sedem rokov viac do minulosti, lebo už v roku 1873 žiadala židovská obec príspevok na plat ich učiteľa.17 Podľa dostupných informácií a tiež podľa priezvisk židovskí učitelia nepochádzali z obce. V roku 1899 sa spomínajú učitelia Jakub Fleiszig, narodený v Senteši (Maďarsko)18 a Berti Wohl.19 Neskoršie tu pôsobil Samuel Veretín, ktorý tu žil aj s manželkou Karolínou a v roku 1903 sa im tu narodil aj potomok.20 V obci zostal bývať, aj keď už nebol učiteľom. V roku 1910 a neskoršie o ňom nachádzame v obecných zápisniciach informáciu, že tu pôsobil ako obecný mäsoprehliadač. V roku 1904 sa stretávame s učiteľom Henrikom Hirnom, pochádzajúcim z Nového Mesta nad Váhom.21 Škola stála na Nižnom Kelčove pod spomínaným Budatínom v lokalite nazývanej U Lojzičky, nad odbočkou cesty do Horného Kelčova. Po r. 1910 ukončila svoju činnosť ako konfesijná škola a prešla do správy štátu.
Ani o dátume stavby modlitebne a zriadenia cintorína zatiaľ nemáme presné informácie. Budova modlitebne bola murovaná a stála približne v strede terajšej tzv. “starej cesty”. V dobových katastrálnych knihách sa táto lokalita uvádzala ako Odnogov - Vavricov hon. V knihe z roku 1883 bol v tomto hone evidovaný ako židovský iba majetok Izraela Hochfeldera, vtedajšie č.d. 273 a k tomu patriace pozemky.22 V roku 1908 došlo k predaju pozemkov a časť z nich odkúpila židovská náboženská obec.23 Možno predpokladať, že pozemok sa kupoval práve kvôli stavbe modlitebne. Samotná náboženská obec sídlila iba o pár domov vyššie, v prenajatej časti domu č. 279. Časom, zrejme aj následkom zmenšenia komunity, modlitebňa prestala slúžiť pôvodnému účelu a postupne chátrala. V súlade s nariadením č. 198/41 Sl. z. prešla do majetku štátu a po deportáciách priestory slúžili ako sklad zhabaného židovského majetku. V roku 1943 o priestory prejavil záujem obecný Dobrovoľný hasičský zbor, ktorý si tu chcel zriadiť skladište, ale zámer sa nerealizoval.24 Napokon koncom 40. rokov bola budova zbúraná, aby uvoľnila miesto súkromnej výstavbe. Pripomína ju už iba kamenná doska v rohu záhrady. Prvú doposiaľ známu informáciu o židovskom cintoríne obsahuje nedatovaná katastrálna pozemková kniha obce. Cintorín bol uvedený ako majetok židovskej náboženskej obce, s rozlohou jedného jutra a 250 štvorcových siah.25 Po zániku komunity spustol, náhrobné kamene, hlavne tie kvalitnejšie, postupne mizli, ale zvyšky ešte aj dnes možno objaviť prevrátené a zarastené hustou zeleňou.
Prvé vojenské mapovanie výrez - zdroj ARCANUM
Okrem ziskov z krčiem a obchodov zveľaďovali Židia svoj majetok aj získavaním nehnuteľností. Je nepochybné, že tieto dve činnosti spolu úzko súviseli. Obyvatelia často pozemkami, ba aj domami splácali svoje dlhy u židovských obchodníkov a hlavne krčmárov. Už v najstaršej pozemkovej knihe z rokov 1856-1863 nachádzame dodatočné zmeny pôvodných zápisov o vlastníctve, ktoré dokumentujú prevody desiatok parciel na židovských vlastníkov. V prípade spomenutej pozemkovej knihy možno predpokladať, že niektorými zápismi sa po zrušení zákazu Židom vlastniť nehnuteľnosti v druhej polovici 19.storočia legalizoval aj starší reálny stav.26 Žiaľ, zadlžovanie a následné zmeny vo vlastníctve nehnuteľností v prospech židovských obyvateľov pokračovali a vytvárali živnú pôdu pre nespokojnosť a nenávisť. Tieto protižidovské nálady vyvrcholili v novembri roku 1918. Povojnová bieda, podporená revolučnými postojmi vojakov, ktorí sa z frontu vracali domov, obrátila nespokojnosť Vysočanov proti ich bohatým židovským spoluobyvateľom. Nastali rabovačky židovských krčiem a obchodov, ktorých majitelia a ich rodiny si útekom zachránili holé životy. Podľa zápisov kronikára sa pri rabovačkách hlavne pilo a ničilo. Pri zásahu četníkov pri rabovaní v krčme U Arnolda prišla o život Mária Šurláková.27
Následkom týchto udalostí sa situácia židovskej komunity v mnohých ohľadoch zásadne zmenila. Židia zatvárali svoje krčmy a sťahovali sa z obce. Keďže ani po troch mesiacoch neobnovili činnosť, obecný výbor v marci 1919 riešil ich zrušenie. Jednalo sa o 8 krčiem, ktorých vlastníkmi boli: Moric Šustek, Moric Hochfelder, Arnold Hochfelder, Jakub Hochfelder, Jozef Hochfelder mladší, vdova po Karolovi Hochfelderovi, vdova po Alojzovi Hochfelderovi a vdova po Alfredovi Hochfelderovi.28 Židia sa vytratili zo štruktúr obecnej samosprávy a nezapájali sa ani do iných verejných či štátnych služieb. V ich podnikaní pretrvali remeslá, hudobníctvo, obchodovanie s drevom (i smrekovým trieslom), dobytkom, miešaným tovarom a výkup sušených húb.29 Vyhrotené emócie časom ustúpili a komunita najbližších dvadsať rokov žila vcelku pokojným, štandardným životom. V roku 1930 v tejto takmer štvortisícovej obci žilo 50 Židov,30 v priebehu nasledujúcich rokov sa však ich počet opäť znižoval a v roku 1942 tu bolo evidovaných iba 19 príslušníkov tejto komunity.31
Druhé vojenské mapovanie Vysoká výrez - zdroj ARCANUM
Obdobie druhej svetovej vojny bolo pre Židov tragické. Politika tejto doby priniesla drastické protižidovské opatrenia, od spoločensky ponižujúcich cez hospodárske, majetkové a podnikateľské obmedzenia až po fyzickú likvidáciu. Všetky sa dotkli aj židovských obyvateľov obce Vysoká nad Kysucou. Od septembra 1939 museli byť všetky židovské prevádzky označené nápisom “židovský podnik”, “židovský obchod” a osoby museli byť na verejnosti označené žltou hviezdou. Podľa zákona č. 113/40 Sl. z. sa židovské podniky arizovali, teda prechádzali do rúk kresťanov – árijcov, alebo, ak sa nenašiel vhodný záujemca, došlo k ich zrušeniu. Vo Vysokej sa zrušili nasledovné živnosti: Herman Hochfelder – obchod s dobytkom, František Hochfelder – obchod s drevom a trieslom, František Hochfelder – obchod s drevom, Henrich Hochfelder – obchod s hubami a Janka Hochfelderová – obchod s hubami.32 V tomto roku Ministerstvo hospodárstva prevzalo židovské lesné majetky a majiteľom sa vymerali poplatky za ich odbornú správu. Tento krok sa dotkol lesov majiteľky Sidónie Wassermannovej a Kataríny Hochfelderovej.33 Zákon č. 209/40 Sl. z. a vyhláška Ministerstva vnútra z 12.8.1940 zakazovali, aby Židia zamestnávali kresťanov, pod hrozbou pokuty od 10 do 5 000 korún, alebo väzenie od 12 hodín do 14 dní. Dodržiavanie protižidovských opatrení sa prísne sledovalo. V roku 1941 bolo na Ústredie štátnej bezpečnosti (ÚŠB) v Bratislave doručené udanie, podľa ktorého Viktor Hochfelder s matkou Katarínou zamestnávali slúžku, kresťanku. ÚŠB nariadilo záležitosť dôkladne prešetriť a vyvodiť náležité opatrenia.34
Vo februári 1942 ministerstvo vnútra nariadilo vyhotoviť zoznamy Židov – mužov a neskôr aj žien, ktoré boli podkladom k deportáciám do pracovných koncentračných táborov, v skutočnosti však táborov smrti. V tunajšej obci, ako sme už spomenuli, bývalo 19 Židov. Patrilo im 13 domov, do ktorých boli menovaní národní správcovia. Podľa vtedajšieho číslovania to boli nasledovné domy a majitelia (č.d., vlastník): 156 Katarína Hochfelderová, 159, 165 a 170 Katarína Hochfelderová a spol., 229 Arnold Hochfelder, 274 Ernestína Hochfelderová, 315 Jozef Klein, po Jozefovi Hochfelderovi, 340 Heinrich Hochfelder, 345 Leopold Hochfelder, 354 Samuel Hochfelder, 356 Max Glasel (Glaser), 358 Regina Hochfelderová, Leopold Hochfelder, 385 Sidónia Wassermannová. Okrem toho Židovská náboženská obec vlastnila budovu synagógy - modlitebne, ktorá nemala pridelené číslo domu.35 Niektorých Židov zachránilo v prvej etape deportácií v roku 1942 získanie výnimky. Tzv. žltú legitimáciu získal MUDr Gustáv Silaš, ktorý nepatril k pôvodným obyvateľom obce, prisťahoval sa tu ako zástupca štátneho obvodného lekára. Tieto legitimácie vydávalo Ministerstvo vnútra a znamenali oslobodenie od vysťahovania pre jej vlastníka a príslušníkov jeho rodiny. V prípade Dr. Silaša platilo aj na jeho manželku Margitu a syna Gabriela.36 Ďalšou možnosťou na získanie výnimky bolo oslobodenie z dôvodov hospodárskych, ak bol dotyčný potrebný pre ďalší chod podniku. Takúto výnimku, dokonca až dvakrát, s platnosťou aj na matku Katarínu, získal Viktor Hochfelder. Prvý raz 6. júna 1942 ako zamestnanec, potrebný pre ďalší chod drevárskej firmy Jána Chribíka a 21. júla 1942 ako výkonný poľnohospodár, ale jeho osud bol aj tak veľmi pohnutý. Napriek výnimkám bol 28. júla 1942 odvezený do koncentračného strediska v Žiline. 23. októbra bol prepustený, ale o ďalší mesiac ho odviezli znova, spolu s matkou a na jeho hospodárstvo bol vymenovaný dočasný správca.37 Napokon sa opäť obaja vrátili domov. Žiadosť o prezidentskú výnimku si podal aj Armin (Ján Jozef) Hochfelder, ale v čase súpisu ešte nemal odpoveď.
Židovský cintorín vo Vysokej nad Kysucou v roku 2021
Židovský cintorín vo Vysokej nad Kysucou v roku 2021
Tá prišla až v auguste 1942 a bola zamietavá a menovaný bol krátko na to odvezený do pracovného tábora v Novákoch. Jeho ďalší osud je nejasný. Vyhol sa transportu v roku 1942, lebo ešte aj v roku 1943 sa nachádzal v pracovnom tábore v Novákoch.38 Zrejme nie je pravdivý ani kronikársky zápis o jeho úmrtí v koncentračnom tábore,39 keďže Armín Hochfelder, obyvateľ Vysokej nad Kysucou sa v roku 1946 stal národným správcom dvoch židovských domov.40 Tu však naše informácie končia. Ostatní boli sústredení do Žiliny a odtiaľ v dňoch 24.4.1942 a 29.4.1942 v “transportoch smrti” odvezení do Osvienčimu.41 Rodine Silašovcov a Viktorovi Hochfelderovi s matkou sa podarilo zachrániť aj pred druhou vlnou deportácií v roku 1944. Dr. Silaš sa však aj tak konca vojny nedožil, zomrel 5. decembra 1944, vo veku 58 rokov. V tú noc ho zavolali na pomoc partizánovi do Rovnianskych vrchov, spiatočnú cestu však už nezvládol. Ráno ho ľudia, idúci do kostola na raňajšie roráty našli mŕtveho v záveji pri ceste. Jeho manželka Margita zomrela o rok neskoršie ako 49 ročná. Obaja sú pochovaní na tunajšom cintoríne a ešte veľa rokov sa na ich hrobe objavovali kvety od vďačných pacientov. Ich syn Gabriel sa ukrýval v horách, kde sa zapojil do povstania. Padol do zajatia a bol odvlečený do koncentračného tábora, odkiaľ sa vrátil v máji 1945. Život prežil v Žiline, kde je aj pochovaný. Zomrel v roku 2002 vo veku 80 rokov.42
Vo Vysokej nad Kysucou napokon zostali iba Viktor a Katarína Hochfelderovci a ich smrťou komunita zanikla. Pripomína ju už iba schátraný cintorín a kamenná tabuľa na mieste niekdajšej modlitebne.
Mgr. Antónia Hudecová
