Najstaršie písomnosti zachytávajúce židovskú komunitu v Severnej časti Trenčianskej stolice pochádzajú z roku 1725. Vtedy sa začali robiť aj prvé súpisy židovských obyvateľov, ktorí sa v tomto priestore už nachádzali. Príchod týchto jedincov bol bezpochyby ešte skorší, avšak až v tomto čase sa nimi začali podrobnejšie zaoberať stoličné orgány, ktoré sa začali snažiť ich prítomnosť kontrolovať. Požadovali od prichádzajúceho židovského obyvateľstva rozličné poplatky, predovšetkým tolerančnú daň. V Trenčianskej stolici sa zástupcovia židovskej obce dohodli so stoličnými orgánmi na navrátení časti prostriedkov, ktoré v mene komunity v dvadsiatych rokoch 18. storočia požadovali preplatiť jej zástupcovia Levko Bytčiansky a Dávid Abrahám z Trenčína.
V tomto období židovské obyvateľstvo k pohybu nútili predovšetkým sprísnené protižidovské opatrenia v susednom Česku a na Morave. Predovšetkým to bol translokačný edikt, na základe ktorého sa malo židovské obyvateľstvo sťahovať do špeciálnych ulíc či štvrtí. Avšak hlavne familiantský zákon (Familiantes Gesetze) z roku 1726, ktorý umožňoval oženiť sa a založiť rodinu iba najstarším synom v rodinách. Zámerom bolo dosiahnuť zníženie počtu židov v jednotlivých mestách. Na tieto počty boli v mestách stanovené kvóty, ktoré sa nesmeli prekročiť. Naproti tomu kúsok za hranicou v Uhorsku už cisárske zákony neplatili. V tomto období Židov v Uhorsku žilo odhadom len okolo 13 000, čiže ani legislatívne neboli príliš obmedzovaní. Veľmi veľkou výhodou a dôvodom sťahovania na územie dnešného Slovenska bola bezpochyby aj jazyková príbuznosť tohto prostredia tomu Moravskému. Moravskí Židia sa usádzali predovšetkým na západnom a severozápadnom Slovensku, teda okrem Trenčianskej stolice aj v oblasti Liptovskej a Oravskej stolice, či okolo Bratislavy a Nitry. Navyše v oblasti severozápadného Uhorska sa cielene usádzali v dedinách a mestečkách, ktoré nemali cechovú organizáciu. Mohli tam tak jednoduchšie rozvíjať obchodné či remeselné zručnosti a v podstate tam zvyšovali úroveň služieb a napomáhali hospodárskemu rozvoju.
Najstarší súpis Židov v oblasti z roku 1725 nám zachytáva mená iba Židov z Varína (Abrahám Vlček), Budatína (Samuel Mojzes, Jakub Čudík) a Rajca (Marek). Prvým súpisom, kde sa nachádza židovský obyvateľ už aj v Bystrickej doline, pochádza z roku 1735. Týmto Židom bol Levko Jeleň, ktorý žil v Starej Bystrici na panskom pozemku. Pracoval tu ako výrobca pálenky. Pochádzal tak ako veľká časť iných židovských osadníkov v tomto období z Moravy a konkrétne z panstiev ríšskych grófov Rottalovcov, ktorým patrili panstvá Bystřice pod Hostínem, Holešov, Kvasice, Napajedla, Tlumačov, Třemešek a Zlín.
V tomto súpise z Horného (severného) obvodu Trenčianskej stolice pochádzalo z týchto rottalovských dŕžav až dvanásť z celkového počtu tridsaťdva židovských obyvateľov. Spomína sa hlavne meno Žigmund Rottal. Menší počet potom pripadol na židovských osadníkov z moravských panstiev Maximiliána z Kounic, Lichtenštainovcov či Ditrichšteinovcov. Toto platilo aj v ostatných častiach stolice, kde taktiež dominujú osadníci z panstiev týchto šľachtických rodín. A celkovo tak drvivá väčšina tejto prvej väčšej vlny židovských osadníkov pochádzala z týchto lokalít. Títo osadníci v lokalitách, kde sa usadili, vytvorili postupne priestor pre ďalší rozvoj a príchod ďalších židovských osadníkov v nasledujúcich vlnách. V súpise z roku 1739 sa v Starej Bystrici uvádzajú Židia Levko a Filip.
V nasledujúcom roku opäť už len Levko (zrejme Jeleň). V súpise z roku 1746 sa spomínajú už aj židovskí obyvatelia Čadce, konkrétne Jozef Hersl, jeho manželka Anna a synovia Lazár, Izák a Hersl. Okrem toho sa tu spomína aj jeho otec Jozef a učiteľ Levko, ktorý zrejme vyučoval jeho deti. Popri tom ešte ďalší Hersl bez uvedeného priezviska s manželkou Annou a deťmi Filipom, Máriou a Teréziou. Žila s nimi aj jeho matka Sára. Je zaujímavé, že v tomto súpise ani rok predtým sa už židovskí obyvatelia v Bystrickej doline nespomínajú. A nielen tam, ani v Tepličke nad Váhom, kde boli predtým v súpise z roku 1735 uvedení štyria. Tu treba poznamenať, že časť židovského obyvateľstva sa mohla súpisom, vzhľadom na ich charakter, vyhnúť. Dôvodom je možno typ súpisu. Ten z roku 1735 zachytáva všetkých židovských osadníkov, ich pôvod a zamestnanie. Ten z roku 1746 je len súpisom platieb, ktoré odvádzali Trenčianskej stolici a tak z nejakého dôvodu tam Židia z Tepličianskeho panstva chýbajú. Ďalší súpis z roku 1746 uvádza dokonca židovských obyvateľov už aj v Staškove, konkrétne ďalšieho Hersla s manželkou Lidou a deťmi Vlčkom, Izraelom, Annou a Gholdou. A ďalšia rodina Abrahám Viduus s deťmi Vlčkom, Annou a Ester.
V súpise z roku 1749 sa však spomína už len Jozef Čadčanský (pôvodne zrejme Hersl). Z Kysúc už žiadna iná lokalita. Tento súpis je zaujímavý tým, že v ňom na konci celá židovská obec žiada vykonanie určitých úprav. Jednak žiadali, aby sa tento výber poplatkov pre stolicu, kvôli ktorému sa súpisy robili, vykonával raz za tri roky, keďže ich to stálo vždy čas a peniaze. Problémom však boli aj židovské mená, ktoré úradníci nevedeli dobre zapísať, prečo aj dochádzalo k nedorozumeniam vo výberoch. „Ešce ponizene prosime S. Stolicu ze ponevacs p. perceptorja nevedja našich jmen a premenuju jmena swe a Panom Perceptorom Confusiu robja ana reštanty zostavaju, atak my samy pdole zviš wipisanej Taxy budjeme sa usiluvat takove penize za tri roky vibjerat a S. Stolicy skrz levka našeho Bittčanskeho wraz oddavat per numeros 250 y Lin Amo.“ V tejto žiadosti im bolo evidentne vyhovené, keďže nasledujúci súpis výberov je už zhrnutý za tri roky 1750 – 1752. V ňom sú uvedení Abrahám Staškovský a Jozef Čadčanský. Evidentne sa v tomto čase na úradné odlišovanie medzi sebou začali používať prídomky odvodené od miesta, kde židovskí obyvatelia žili a pôsobili. To však trochu vnáša zmätok do lokalizácie, keďže napríklad pod prídomkom Bystrický nemožno jednoznačne vidieť Starú Bystricu, keďže väčšinou to v týchto súpisoch znamenalo Považskú Bystricu. Rovnako Nové Mesto (Ujhely) bolo väčšinou myslené Nové Mesto nad Váhom. Tento vyberaný poplatok našiel oporu v legislatíve v roku 1749, kedy Mária Terézia zaviedla oficiálne tzv. tolerančnú daň vo výške dvoch zlatých ročne, ktorú musel platiť každý Žid.
Viac sa o židovskej komunite dočítate v publikácií „Stratení v čase“, ktorej autorom je Marián Liščák.
